Založ si blog

Spomienky pamätníka

Jeden vážený pán napísal svoje spomienky. Keďže ich sám pod svojim menom nechcel uverejniť, tak ich poskytol mne pod podmienkou, že jeho meno zostane utajené. Uverejňujem ich teda vo svojom blogu a robím to rád preto, že je to nezaujaté, vecné, výstižné a pravdivé hodnotenie doby minulej!

 

Spomienky pamätníka


Vážení priatelia.  Patrím ku generácii, ktorá sa narodila za prvej ČSR. Mám svedectvo od rodičov, ktorí prešli životom od Rakúsko-uhorskej monarchie až do konca socialistickej éry. Mám aj svoju skúsenosť. Ak táto generácia odíde, kto tu podá svedectvo, ako žil obyčajný, bíreš, nádenník, roľník, remeselník, továrnik, kňaz, podnikateľ, bankár, šľachtic, zeman, úžerník, slúžka, mrzák z prvej svetovej vojny…? O tých udalostiach by sa mali vyjadrovať najmä pamätníci, zo všetkých oblastí života, ktorí to všetko prežili, pokiaľ tu ešte sú. Ináč sa ocitneme na úrovni návštevníkov zámku, kde sa dozvieme, kto bol majiteľom, kto to zdedil, vyženil, kto to obsadil, kto prebudoval, kto premrhal, kedy to vyhorelo… Vidíme tam často portréty tvárí tupých ľudí, ktorí sa len zabávali. Ale nič sa nedozvieme o ľuďoch, ktorí ten zámok stavali, ako žili, čomu verili, ako trpeli. O tých otrokoch nevieme nič. Gróf nevláčil kamene a stavebný materiál, on ten zámok nestaval!

Udalosti z minulosti Slovenska popisujú mladší historici, ktorí čerpajú len z písomných prameňov. Všetko v archívoch nie je. Boli udalosti, o ktorých sa verejne hovorilo a písalo len to, čo vyhovovalo vrchnosti. Ako udalosti prežívali obyčajní ľudia z rozličných spoločenských vrstiev, o tom sa vie málo. V súčasnosti sa stalo akousi módou vyťahovať na svetlo len všetky negatívne stránky socialistickej spoločnosti. Vyjadrujú sa hlavne ľudia, ktorým režim nejako ublížil – vzal im pôdu, majetok, odmietal ich pre buržoázny pôvod, či náboženské presvedčenie. Mlčia však tí, ktorí verili, že sa buduje spravodlivá spoločnosť, ktorí konečne mali právo na prácu, na strechu nad hlavou a konečne sa aj najedli, ktorí neboli diskriminovaní, ktorí mohli bezplatne študovať a dostať lekársku opateru, chodiť na lacné odborárske rekreácie doma i v zahraničí atď. Jedni sa stále sťažujú, druhí mlčia, a tak vzniká skreslený obraz minulosti.

Ľudia vždy na niečo naleteli, niečomu chceli veriť. Cirkevní inkvizítori verili, že mučením a upaľovaním kacírov slúžia svätej veci, mnohí uverili Napoleonovi, Hitlerovi, Leninovi, Marxovi, mnohí uverili ideálom komunizmu. On, totiž ten ideál komunizmu, bol krásny: Každý bude pracovať podľa svojich schopností, každému sa dostane podľa jeho potrieb. Budujeme svet, kde nebude pánov, ani žobrákov. To bol ideál, ktorý oduševnil mnohých, na Východe i na Západe. Vo vidine toho ideálu boli ľudia ochotní tolerovať mnohé chyby a prehrešky komunizmu. Aj najkrajší ideál musí napokon niekto zrealizovať. To už je vecou ľudí, ktorí sa dostali k moci. Píše o tom Mňačko v knižke Ako chutí moc. Ideál nie je horší len preto, že ho nezvládli jeho realizátori. Keď sa objavili nespravodlivosti, mali na to svoje osravedlnenie: Kde sa rúbe, tam lietajú triesky.

Pamätám si hladové roky z čias hospodárskej krízy za prvej ČSR, pamätám si Slovenský štát, Hlinkovu mládež, Hlinkovu gardu, pozdrav Na stráž!, pochod hitlerovcov na východ, gestapo, ako cez našu obec hnali zajatcov, ulúpené stáda a veci z Východu, povinné kopanie zákopov okolo obce, ako sme prežívali bombardovanie, ústup fašistov a ich porážku. Pamätám si aj príchod osloboditeľských vojsk, ako zomierali, ale aj rabovali a znásilňovali. Keďže celý aktívny život som prežil v ére socializmu, chcem k tej ére vydať svedectvo z pohľadu chlapca z chudobnej rodiny. Podotýkam, že ani moji rodičia, ani ja, nikto z nás nebol členom nejakej politickej stany.

Po skončení vojny nastala eufória mieru. Mnohé slovenské továrne a budovy boli zbombardované, koľajnice potrhané, mosty vyhodené do povetria. Ľudia sa bez výziev pustili do práce a naprávali škody. Zahrabávali sa zákopy, odpratávali ruiny. Mládež bola uchvátená rytmami swingu. Po tzv. víťaznom februári vznikla Československá sociálnodemokratická republika. Vládu prevzali komunisti. Základným heslom bolo, že všetci máme rovnaký žalúdok. Prví riaditelia, väčšinou bývalí partizáni, mnohí aj falošní, zarábali toľko ako robotníci, chodili v hubertusoch a v šiltovke. Až neskôr vznikli tzv. biele goliere. Dlhšie sa to nedalo udržať, kritizovala sa nízka úroveň riadenia. Začalo sa požadovať vzdelanie. Aby sa tomu aspoň formálne vyhovelo, zriadili sa tzv. prípravky, kde aj človek so vzdelaním zo základnej školy si za jedenásť mesiacov urobil maturitu a potom sa mohol prihlásiť na vysokú školu. Bola to obvykle právnická, alebo ekonomická fakulta, alebo vysoká škola politická, cez ktorú prešli všetci „dôležití“. Tak získali vysokoškolský titul a mohli zastávať vysoké funkcie. Aby som však nekrivdil, niektorí príprávkári boli zdatní a ukončili si riadne štúdium na fakultách náročných na IQ, väčšinou technického zmerania.

Výživa a životná úroveň. Komunisti vtedy pochopili hlavnú vec, že národ je spokojný hlavne keď má čo jesť. Aby prekazili šmelinu, zaviedli prídelový systém na základné druhy potravín. Odvtedy každý človek mal nárok na rovnaký prídel chleba, mlieka, mäsa, masla… Chudobní ľudia si to pochvaľovali, konečne sa najedli. Filozofia plného žalúdka pokračovala aj po zrušení prídelov. Ešte stále tu bolo obrovské množstvo šmelinárov a boháčov. Zaviedla sa milionárska daň a napokon výmena peňazí. Kto mal málo, dostal za 5 Kčs jenu korunu, kto mal veľa, menilo sa v pomere 1:50. Kohosi to poriadne vzalo, lebo na nábreží v Petržalke ležala obrovská kopa roztrhaných starých bankoviek.

Spájanie malých políčok a násilné utváranie jednotných roľníckych družstiev viedlo napokon k tomu, že poľnohospodárska produkcia vzrástla do takej úrovne, že Československo bolo potravinovo sebestačné. Základných potravín bolo vždy dosť a boli lacné. Napríklad liter mlieka stál 2 Kčs, kilo chleba Bevit 3 Kčs. Dôchodca s príjmom 1200 Kčs si mohol dovoliť za to kúpiť 400 kg chleba a 600 litrov mlieka. Preto tá nostalgia starých ľudí, ktorí majú teraz dôchodok vypočítaný z ich platu za socializmu. Koľko chleba a mlieka si teraz môžu kúpiť za 300 €? Môj otec sa vtedy k tomu vyjadril: „Konečne sme sa najedli. Nikdy predtým nám nebolo tak dobre ako teraz.“ Isté je, že za štúdium, zdravotnícku starostlivosť a v lekárňach sme nič nepriplácali. Knižnice boli bezplatné, pobyty v liečebných ústavoch a rekreačných strediskách lacné. Nikoho nebolo možné len tak vyhodiť z bytu na ulicu, ale ani vyhodiť zo zamestnania. V takom prípade mu štát musel zabezpečiť inú prácu.

Priemysel a výstavba. Po vojne sa po celom Slovensku začali budovať továrne, najmä v hladových dolinách (Kysuce, Orava atď.), bez ohľadu na to, či je tam diaľnica alebo letisko. Bola plná zamestnanosť. Kto nepracoval, mohol byť potrestaný za príživníctvo. K fabrikám bola zabezpečená hustá a lacná verejná doprava, auto mal málokto. Vybudovali sa veľké fabriky, napríklad Východoslovenské železiarne (predtým HUKO), Slovnaft ai. Vybudovali sa veľké vodné diela, nádrže, elektrárne, priehrady. Nič podobné odvtedy nevzniklo. Vybudovali sa školy, od materských škôl až po takmer všetky terajšie vysoké školy, vrátane internátov. Vybudovali sa veľké nemocnice (Kramáre, Roosweltova nemocnica atď.). Vybudovali sa rozsiahle sídliská, bohato vysadené zeleňou. Byty dostávali pridelené zamestnanci fabrík a chudobné rodiny zdarma (napríklad Luník v Košiciach). Neskôr si občan mohol zakúpiť za svoj priemerný ročný príjem družstevný byt. Odbory vybudovali komfortné rekreačné zariadenia, dostupné pre každého. Vybudovalo sa toho veľa, len vlastným úsilím občanov, bez pomoci zahraničného kapitálu. Stále sme sa však museli podriaďovať pokynom z Moskvy. Pretože stále sme boli technicky vyspelejší, niektoré fabriky museli prejsť na vojenskú výrobu. Moskva tiež presadzovala, že socialistické krajiny zlúčení v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) sa musia dostať na rovnakú úroveň a tak došlo k tomu, že sme výrobné technológie povinne odovzdávali menej vyspelým krajinám. Aby sme príliš nevyčnievali. Ak nás teraz niekto porovnáva s vývojom v povojnovom a neutrálnom Rakúsku, zabúda na uvedené okolnosti. Rakúsko dlho nesmelo mať armádu. Malo sa stať výkladnou skriňou slobodného sveta.

Obrana a bezpečnosť. Mali sme mohutne vyzbrojenú armádu, vojenské letectvo, sklady boli plné uložených zbraní a munície. Vojaci slúžili dva roky. Okrem toho sme vojensky aj finančne podporovali Kubu, Kóreu, Vietnam atď. Hranice okolo celej ČSR boli silno strážené. Boli sme členmi vojenského paktu Varšavská zmluva, čo čerpalo veľa financií. Doteraz máme problém s ničením veľkých zásob zbraní. K tomu treba pripomenúť bohatú výzbroj a cvičenia Ľudových milícií. Rozdelený svet nútil východný blok k silnému zbrojeniu. Preto boli hranice, ohradené ostnatým drôtom, lebo prichádzali diverzanti. Nebolo to len preto, aby ľudia neutekali na Západ. Kapitalistický svet mal hrôzu pred komunizmom, ktorý bol vtedy aj na Západe veľmi populárny. Obávali sa znárodnenia.

Vnútorná bezpečnosť našich občanov sa vyznačovala tým, že vchody do činžiakov sa nezamykali, neboli potrebné domové telefóny, ani pancierové dvere na bytoch. Neboli výbuchy áut, ani streľba na uliciach. Polícia mala silné postavenie. Každý občan bol, povinný mať pri sebe Občiansky preukaz a tam muselo byť zapísané, kde pracuje, či študuje, ako sa živí. Umožňovalo to kontrolovať každého. Príživníctvo sa netolerovalo. Mali sme len Slovenskú sporiteľňu a Národnú banku. Nedochádzalo k lúpežiam a nikdy pri vchode nestála ozbrojená stráž.

Ruský medveď. Po tzv. oslobodení sme nikdy neboli slobodnou krajinou. Pôsobila u nás sovietska rozviedka a vo fabrikách pôsobili tzv. sovietski poradcovia. Vzdelaní ľudia a odborníci z predvojnových čias boli odsunutí do bezvýznamných postavení, prípadne až na manuálne práce. Boli označovaní za rozkolísanú inteligenciu, ktorá môže byť nebezpečná pre ciele komunizmu. Do čelných pozícií sa dostali laici, ktorí mali platný alebo aj sfalšovaný partizánsky preukaz, aj ľudia, pre ktorých sa ujal názov lumpenproletariát. Pre Moskvu boli prijateľnejší, než podozrivá inteligencia. Najprv sa hovorilo, že všetci máme rovnaký žalúdok. Československo bolo najvyspelejšou krajinou v socialistickom bloku. Moskva presadzovala tézu, že úroveň socialistických krajín sa musí vyrovnať. A tak sme odovzdávali technickú dokumentáciu a výrobné postupy zaostávajúcim krajinám. Niektoré naše fabriky sa museli vzdať svojho výrobného programu a prejsť na tzv. špeciálnu výrobu, teda vojenskú.

Zápas o samostatnosť. Bežný občan o politickom prenasledovaní nepohodlných ľudí takmer nič nevedel. Stále veril, že smerujeme k svetlejšej budúcnosti. Názvy Jachymovské bane, Leopoldov, Pankrác atď. sa dostali na verejnosť až v období Pražskej jari. Režim starostlivo skrýval svoje metódy. Existenčná kríza nikomu nehrozila, na uliciach neboli bezdomovci a žobráci, cesta do zahraničia sa predsa len dala po dlhšom vybavovaní dosiahnuť, prežili sme aj fronty na televízory a chladničky. Zo zahraničia sa síce ozývali rozhlasové stanice (Voice of America, Slobodná Európa, Volá Londýn, Deutsche velle), ktoré nás vyzývali na odpor, lenže pohodlné bolo z teplého miestečka pobádať ľudí, aby ohrozili seba aj svoju rodinu. Ak niečo ľudí priviedlo v roku 1989 do ulíc, bol to útlak na duši. Museli sme povinne prejavovať oddanosť „rodnej strane“, veci socializmu a Sovietskemu zväzu. Vynútené pokrytectvo, to ľudí dusilo najviac. A dlho nevedeli, ako proti tomu bojovať. Pokusy boli. Maďari sa vzopreli v roku 1956 a umlčali ich tanky. Vzopreli sa aj Nemci v NDR, aj Poliaci v Lodži, vždy to skončilo streľbou. Vrcholom bola Pražská jar, keď sa vzoprela priamo komunistická špička v ČSR, ale zas len prišli tanky. Nakoniec to predsa len prekypelo do celospoločenskej vzbury, ale v tom čase už Gorbačov zaviedol perestrojku a glasnosť a ruský medveď nás už neohrozoval. Zdá sa, že invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 bola hlavným úderom, ktorý oslabil celý systém sovietskej moci. Svet prestal veriť komunizmu. Socializmus s ľudskou tvárou, čiže Pražská jar, to bola úžasná vec. Juhoslovanský prezident Tito nás obdivoval, že sme to zvládli bez prelievania krvi. Idealista Dubček sa stal symbolom. Nech už sa o ňom hovorí čokoľvek, ale po tých udalostiach mu komunisti ponúkli cestu k emigrácii, chceli sa ho zbaviť a tak ho očierniť. Bol príliš populárny. Sklamal ich. On sa z Turecka vrátil z postu veľvyslanca a po rokoch normalizácie sa ocitol ako symbol slobody na tribúne pražského Melantrichu. Pravdaže, mohol ísť aj do stanice Slobodná Európa a odtiaľ z bezpečia a pohodlia burcovať národ k odporu. Zachoval sa statočne. Keď sa má loď potopiť, prví z nej ujdú potkany. Dubček neušiel. Okrem Dubčeka tu bolo veľa čestných komunistov, ale nie sú to tí, ktorí sa teraz stali milionármi.

Vraj komunistickí funkcionári žili v prepychu. Okrem prezidenta všetci ministri a funkcionári sa vozili na autách značky Tatra. Väčšina z nich bývala v činžiakoch, mali však bežné chaty. Nič osobitného! Všetci boli sledovaní. Využívali svoje postavenie, „socialistické známosti“, veľa prác a materiálu získali z verejných prostriedkov. Poslanci Slovenskej národnej rady dostávali len náhradu mzdy za čas, kým boli uvoľnení do SNR. Isté je, že mnohí využívali svoje postavenie, ale svojim majetkom sa ani zďaleka nerovnali súčasným milionárom. KSČ dbala o svoju povesť, chyby sa utajovali, ale sa aj trestali, napríklad odsunutím funkcionára do ústrania. Niekedy bo taký človek odsunutý do diplomatických služieb.

Pamätník stratených ideálov to teraz vníma ako šikanu. Väčšinu svojich vlastností a daností si prinášame na svet už pri narodení. Niekto sa narodí ako zdatný jednotlivec, iný ako slabší a chudorľavý človek. Ak fyzicky zdatný využíva svoju fyzickú prevahu nad slabším, spoločnosť to odsudzuje a označuje to ako šikanu. Prípadne to i trestá. Lenže na svet si prinášame vlastnosti a danosti aj v duševnej oblasti. Niekto sa narodí ako mimoriadne inteligentný jednotlivec, ktorý sa môže stať významným vedcom, bankárom, ale aj zločincom. Iný sa narodí s iným duchovným potenciálom, je stvorený na remeslo, prácu na poli, pastierstvo. Šikana existuje aj v duševnej oblasti. Ani tu sa nemá využívať prevaha silného nad slabším. Žiaľ, spoločnosť to toleruje: Ten bohatý, on na to má, on si zaslúžil byť boháčom, snažil sa. Pravda je taká, že snažil sa aj človek s lopatou, a ten boháč žije z jeho práce. Keby prišla na nás veľká živelná pohroma, vyžili by sme aj bez prezidenta, poslancov, ministrov, aj bez tých boháčov. Zachránil by to zas len ten roľník a remeselník. Čiže človek, ktorý je dnes obeťou duchovnej šikany. Kým bude tolerovaná duchovná šikana, nebude na svete spravodlivosť, nebude dobre, nebude pokoj.


V Bratislave 23. apríla 2011

Ako je to s tou “úctou k pravde”

19.10.2015

"Absurdita na absurditu" To ma v dnešných dňoch napadá doslova na každom kroku - v TV, v novinách, na internete, v debatách... Asi niesom sám kto si lámal hlavu nad tým ako je možné, že niekto viac »

Odkaz politikom a médiam

29.09.2014

Vo chvíli, keď sa určitá mocenská skupina snaží ostatné skupiny zatiahnuť do vojnového konfliktu, sú slová dôležitejšie ako zbrane - a tiež svojím spôsobom ničivejšie. Ak sa majú masy viac »

Pane Bože v čom to žijeme

12.05.2014

Už zo dva týždne sa na Ukrajine vraždia nevinní ľudia. Moci v Kyjeve sa krvavým pučom dostala nikým nevolená vláda, ktorej prvým krokom bol zákaz ruštiny, ako úradného jazyka. Po ukrajinských viac »

Nemecko, diaľnica, mýto, auto, autá, diaľnice

Vo Frankfurte našli bombu z vojny, zatvoria letisko aj diaľnicu

19.09.2017 21:54

Nevybuchnutú bombu našli robotníci pri výkopových prácach spojených s výstavbou novej podzemnej dráhy vedúcej na letisko.

hrivna, Ukrajina, Kyjev

Ukrajina oznámila návrat na medzinárodné finančné trhy

19.09.2017 21:41

Ukrajina plánuje budúci pondelok vydať dlhopisy s 15-ročnou splatnosťou s ročným úrokom 7,375 percenta.

RYANAIR

Ryanair zrušil Bratislave 12 letov

19.09.2017 20:00

Státisíce pasažierov so zrušenými letmi, milióny v neistote.

prezident Andrej Kiska dane kampan

Kiska chcel uplatniť vratku DPH v sume 146-tisíc eur

19.09.2017 19:34

Prezidentská kampaň Andreja Kisku bola v roku 2014 spojená s niekoľkými daňovými podvodmi. O takmer 150–tisíc eur chcela prezidentova firma obrať štát pri dani z pridanej hodnoty.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 45
Celková čítanosť: 94515x
Priemerná čítanosť článkov: 2100x

Autor blogu

Kategórie