Moj dedo sa narodil ešte pred prvou vojnou. Vlastnú mať nikdy nepoznal a otec ho nechal vyučiť za stolára. V roku 29 si našiel ženu a založil rodinu. V jednej dedine blízko mesta na Považí sa usadil a vzal si od žida požičku na stavbu domu. Domček postavil a drel od svitu do mrku, soboty i nedele – mal čo splácať a svojim deťom mohol často krát k večeri ponúknuť len kašu z otrúb.
Vojna sa prevalila, usporené korunky padli na opravu strechy, z ktorou pohla bomba…a nastal konečne mier. Dedo mal jediný životný ciel – dať svojim trom deťom dobré vzdelanie, aby sa nemuseli celý život lopotiť, ako on. Preto predal domček na dedine a odsťahoval sa z celou rodinou do Bratislavy. Po dvoch krušných rokoch v pavlačovom byte vedľa káblovky, nastala revolučná zmena a pre deda sa otvorila šanca – nová ľudová armáda hľadala pre svoje dielne stolára. Zobral to miesto a dostal krásny, veľký byt v centre Bratislavy. Do strany ho nik nevolal a on sám sa o politiku nikdy nezaujímal. Zase len pracoval a tešil sa z toho, že teraz už tie soboty i nedele može byť doma so svojou rodinou.
Tak išiel život. Jeho tri deti dosiahli vysokoškolské vzdelanie, založili si svoje rodiny a z jednej tej rodiny som sa zrodil i ja. S dedom som mal výborný vzťah – on sa tešil z vnúčeniec a často nám o svojom ťažkom živote rozprával. A skutočne veľa krát som z jeho úst počul vyjadrenia, „že žiaden systém neni lepší od socializmu, že si máme vážiť toho, v čom sme sa narodili – že ani Rakúsko-Uhorsko, ani prvá republika, ani Slovenský štát, nedal ľudom toľko vážnosti, blahobytu, istot i bezpečia pre ich rodiny, ako socializmus – že v tejto dobe sa skutočne každý človek može cítit človekom“!
Umrel za starého režimu a „revolúcie“ v roku 89 sa nedožil. Ale som si absolútne istý, čo by mi na ten dnešný bordel a ne’ludský systém plný nespravodlivosti povedal…!