režim“? Vtedy, alebo teraz?!Keď som mal 13 rokov, tak prišla na návštevu tetka z Viedne. Doniesla mi fúkaciu harmoniku Hohner, akú nikto z mojich kamarátov nemal! Pod dojmami z častého sledovania TV ORF, som k tete choval skutočnú bázeň a stále sa jej vypytoval na ten raj, z ktorého prišla. Pamatám si, ako ma vtedy schladila… Že nech som len spokojný tam kde žijem, že neni všetko také zlaté, ako sa zdá z ORF. Vtedy som ju nechápal.
Potom zomrel moj dedko (brat tej tetky). Týždeň pred smrťou si ma zavolal k posteli a začal mi rozprávať. O tom, ako biedne žil s rodičmi v Rakúsku-Uhorsku, o živote v prvej republike, keď ako chudobný stolár ťažko živil rodinu a často bol doma hlad. O tom, ako si v r. 1939 požičal od úžerníka peniaze na postavenie domu a o tom, ako si v práci zlámal ruku, tak ten dlh nemohol doplatiť. Vraj žida chodil prosíkať o odklad, že až sa uzdraví a bude mocť robiť, tak ten dlh doplatí… Úžerník bol ale neoblomný a na dom poslal kamaráta exekútora. V poslednej chvíli sa na ten dlh poskladali susedia z dediny, pretože mali deda radi – a on im vraj peniažky do koruny splatil.
Potom o tom, ako sa po vojne odsťahovali s rodinou do Bratislavy a býval v robotníckych domoch pri Káblovke. Potom o tom, ako po víťazstve komunistov dostal ako šikovný stolár veľký byt v strede mesta, ako nikdy nevstúpil do žiadnej strany, ale jeho deti (i moj otec) vyštudovali Vysoké školy …a svoje rozprávanie zakončil: „Žil som v štyroch roznych režimoch, ale socializmus bol najlepší. Váž si toho, v čom žiješ!“
Keď som mal 17 rokov, tak sme sa vybrali s otcom na dovolenku do Talianska. Pamatám si, ako otec pol roka vybehával všelijaké razítka a devízový príslub. Nebol v strane, tak to mal ťažké – ale všetko sa nakoniec podarilo. Pamatám na prvé uveličenia, keď sme s našou Škodou 1000MB ukrajovali kilometre cez rakúske Alpy, Dolomity…smer Rím. Ako som si na pumpe kúpil prvú nefalšovanú zmrzlinu Cornetto. Potom prišiel Rím, nádherné chrámy, kostoly, fontány… Ale často som videl na roznych múroch namalované znaky kosáka s kladivom – i hákové kríže. Pomyslel som si „čo im tu šibe?“ Potom som videl prvého žobráka vo svojom živote. Beznohý sedel na dlažbe pred kostolom a so zopnutými rukami prosíkal okoloidúcich o peniaze. To ma vtedy obarilo! Veď akože sa o neho nik nepostará a nechajú ho tu takto žobrať??? Na druhý deň som zase videl v parku pri „Stadio Olympico“ prostitútku, ktorá sa predávala záujemcom vo svojom aute. Okolo auta sa kolobežkovali deti a nazerali dovnútra – strašne sa smiali. Žobrákov i prostitútok som videl naraz všade – a skutočne všade aj boli!
Po pár dňoch v Ríme sme sa vybrali na juh do Sorrenta a Pompejí. V Neapole sme však zablúdili a dostali sa do nejakej chudobnej robotníckej štvrte. To čo som tam videl, bol pre mňa skutočný šok. Ošarpané, polorozpadnuté domy s olúpanou omietkou s vonkajšími železnými schodiskami. Auto nám obkolesili otrhané, špinavé decká a žobrali od nás jedlo a peniaze. Museli sme privolať strážnika, aby ich rozohnal a my sa z tej štvrte mohli dostať von.
Potom prišli Pompeje, Sorento, Capri – nádhera. Ale tie otrhané decká mi v hlave zostali.
Po návrate z dovolenky som sa pred kamarátmi pyšnil novými riflami Levi’s Straus,ktoré som za facku kúpil na blšáku v Ríme. Tiež nádhernými umelými klipsákmi Dachstein, ktoré mi otec kúpil v akomsi výpredaji po ceste cez Rakúsko. O žobrákoch ani o otrhaných deckách som nikomu nerozprával. Až raz,keď sme sa v spoločenskej miestnosti na internáte dívali na akýsi povinný dokumentárny film o „surovom kapitalizme“ som sa na prekvapenie všetkých spolužiakov, ktorí to označovali za lož a komunistickú propagandu ozval, že som také čosi na vlastné oči videl a že to až taká lož neni. Ale akosi mi nikto neveril…
Potom prišla dospelosť. Pokračovali akčné trháky na ORF, mal som malý plat, miesto Forda iba Trabanta…a tak som nakoniec do toho raja ešte pred novembrom 89 zdrhol.
Dnes vidím tiež veľa dokumentárnych filmov o veciach, ktoré som na vlastné oči nevidel. O gulagoch,o uranových baniach, o eštébákoch, o procesoch z 50 rokov, o Milade Horákovej, o hrdinských bratoch Mašínoch…Taktiež veľa hraných filmov o strašnom socializme. Vo filme „Občanský průkaz“ som sa až teraz dozvedel, že i major VB mohol byť analfabet. Ale taktiež možem vďaka satelitnej TV Doku.cs sledovať tie isté dokumentárne filmy, ktoré sme v tej dobe povinne sledovali – o nezamestnaných, o bezdomovcoch, o žobrákoch, o hladomore v Afrike, o imperialistických vojnách vo Vietname, v Koreji, o Fidelovi a Batistovi, o Allendovi a Pinochetovi…
A tak si dávam otázku: Kedy nás viac klamali a špinili ten „druhý režim“? Vtedy, alebo teraz?!
Pravdu hovorí poslanec Kubera z českej strany ODS – alebo nie?