Po dlšom čase, som zase navštívil svoju „rudnú hrudu“! Najskor som v aute z požičovne poriadne zablúdil v nočnej Bratislave. Akosi som sa nemohol zorientovať. Všade boli akési „nové veci“ – nadjazy, výjazdy, budovy, bilboardy, svetlá… Zúfalo som s ksichtom prilepeným na skle auta hľadal nejaký „známy bod“, podľa ktorého by som svoju jazdu nasmeroval na Štajnerku (Krížnu), kam som mal namierené. Tak som rozne blúdil, odbočoval…a naraz som sa ocitol na výjazde z BA – smer Podunajské Biskupice! Otočil som sa a kdesi v Prievoze radšej zastavil a spýtal sa ľudí – veď predsa JA hrdý Bratislavčan, nebudem vo svojom meste používať GPS?! Nakoniec som šťastne dorazil do ciela, na druhý deň vrátil auto a na týždeň sa stal bratislavským chodcom.
Prvé rozčarovanie som zažil na priechodoch pre chodcov. Mal som pocit, že tie priechody autá vobec nevidia – ani tie hlúčky ľudí, ktorí sa potrebujú dostať na druhú stranu ulice a zúfalo čakajú, že si ich niekto všimne. Ale nakoniec vždy ktosi zastavil – boli to však vždy „chudobnejšie“ autá. Bavoráky, Mercedesy, Audiny… tie priechody i chodcov absolútne ignorovali. Nedvojak sa mi hneď vybavil citát, ktorý som pred rokmi čítal v akomsi blogu – že „široké gumy sú v Bratislave znakom kvality človeka“.
A dostal som sa i do skutočne nebezpečnej situácie. Keď som chcel pri Mlynských nivách prejsť po priechode štvorprúdovú Karadžičovu, tak som zúfalo mával a ukazoval švihajúcim autám rukou na vyznačený priechod. Nakoniec mi zastavil trolejbus a ja som vďačne vošiel na priechod. Lenže v druhom pruhu ma skoro zrazila dobre vyzerajúca madam na čiernom Mercedese, ktorú evidentne ani ten stojaci trolejbus v prvom pruhu neprinútil zastaviť…
Po rokoch strávených v západnej Európe, kde autá na priechodoch ZÁSADNE zastavujú (vo Švajčiarsku i mimo priechodov – šoférom stačí keď vidia, že niekto chce prejsť cez ulicu…), to bol pre mňa nechutný šok. Ohľaduplnosť, slušnosť, ochota…kde sa to všetko podelo? A čo zákon?! Ten asi tiež nič nevyrieši – keď budú vodiči dostávať smiešne podmienky za zabitie človeka na vyznačenom priechode a vo vysokej rýchlosti…
Po precházkach Bratislavou som si samozrejme nemohol nevšimnúť tie nové banky, poisťovne a komerčné komplexy, ktoré tam vyrástli. Ale omietky obytných budov zostali také, aké boli – len ešte od čias ČSSR poriadne zošedli, zčernali a opadali…
Ale aby som nezostal iba v negatívnom duchu. Stali sa mi veci, ktoré mi skutočne vyrazili dych – a príjemne! Išiel som si dať kávu do vyhlásenej kaviarne na Avione, usadil sa na terasu a objednal si u čašníčky Viedenskú kávu. Čakal som asi 5 minút, káva neprichádzala a videl som, že boli obslúžení ľudia, ktorí prišli až po mne. No tak som sa druhej čašníčky spýtal, že či na mňa nezabudli?! „A čo ste si objednal pane?“. „Viedenskú kávu u vašej blonďavej kolegini!“ Kávu mi priniesla okamžite so slovami „Táto káva je na nás, pretože ste čakal príliš dlho – a prepáčte“. Tak to bolo fakt niečo neobyčajné. Na tom skvelom západe by mi totiž platbu nikto neodpustil, aj keby som čakal dve hodiny!
Druhá príjemná až neobyčajná vec sa mi stala, ke som išiel zháňať obrazovku na počítač. Mojmu otcovi u ktorého som bol na návšteve zhorela obrazovka a tak som sa vybral do mesta, že v nejakom PC bazáre zoženiem lacno inú. Našiel som opravovňu počítačov a bazár práve pri tej kaviarni na Avione. Mali tam na predaj niekolko použitých obrazoviek. Tak som si jednu veľkú vybral a spýtal sa, že koľko stojí? „A koľko by ste dal, pane?“ Ja som opáčil „30 euro“? On na to dobre! Obrazovku mi pripojili na ich počítač, všetko fungovalo ako má, ja som ju zobral a dal 30 euro predavačovi… A on mi naraz vrátil 10 euro, že „to je v poriadku“. Tak to bol zase šok! Pretože na tom skvelom západe sa NIKDY nestane, aby vám predávajúci len tak vrátil peniaze, ktoré už má v ruke!!!
Potom bolo nádherné Centrálne trhovisko s pagáčikmi, langošmi,… výbornou kyslou kapustou od maďara z Galanty, ktorý mi s úsmevom prezradil, že na objednávku jej kľudne vyrobí aj „jeden tón“… Výborné jedlá, perfektná obsluha v reštauráciach, ochotní a milí ľudia… Opúšťal som Bratislavu s príjemnými pocitmi. To dobré jednoznačne prevážilo aj tých nafúkaných nadľudí na širokých gumách! Bolo by nádherné, keby pri mojej budúcej návšteve BA na priechode zastavil dáky BMW X6 a šofér mi s úsmevom pokynul, že možem kľudne prejsť… No čo už.