hase

Snáď každý človek má svojho triedneho nepriateľa. Pre chudobných robotníkov sú to tí bohatí podnikatelia, ktorých vinia za svoje nízke mzdy, pre strednú vrstvu je to štátna byrokracia, ktorá z nich ťahá príliš veľa odvodov a daní, pre tých bohatých je to zase tá chudobná ľavicová lúza, ktorá si furt dovoľuje čosi požadovať a dokonca má tú drzosť vojsť do ulíc, ochromiť dopravu…

Už v školských laviciach socialistického Československa nám do hláv vtĺkali čosi o triednom nepriateľovi – západnej buržoázii a amerických imperialistoch. Vtedy sme to brali ako povinnú súčasť komunistickej demagógie, s nechuťou ale predsa odrecitovali povinné vety na Občianskej výchove, o „bratskej“ pomoci vojsk Varšavskej zmluvy v roku 68 si všetci mysleli svoje, ale báli sa to nahlas povedať, nenávideli Pionier, SZM, ROH, ZČSP, KSČ… s obdivom sledovali programy rakúskej ORF a závideli západniarom ako si žijú, čo všetko majú, že nemusia na vojnu a nenarodili sa v tom diktatúrnom hnoji tak ako my!

Potom prišiel november 89, obrovská eufória, radosť s nadobudnutej slobody, zrazu úplne jednoduchá návšteva štátov, ktoré sme pred tým videli iba z tej ORF… a naraz jasný, spoločný triedny nepriateľ – komunisti, ktorí nás o toto všetko 40 rokov pripravovali! S chuťou a z plného hrdla sme tohto triedneho nepriateľa začali aj verejne označovať a vyžívali sa v pocite, že nám zrazu za to nič nehrozí, nikto nás za to neodsúdi a nestrávime za to polku života v uránových baniach. Do čela štátu sme si zvolili tých, ktorí na tribúnach kričali najhlasnejšie a tých, čo už za totality prejavili odvahu hovoriť nebezpečnú pravdu. S nezlomnou vierou v lepšiu budúcnosť sme prijali ich programy na budovanie slobodného Československa i nutnosť dočasného utiahnutia opaskov s prísľubom skorej životnej úrovne a la Rakúsko a Švajčiarsko. S vedomím spoločného vlastníctva štátneho majetku sme sa zúčastnili kupónovej privatizácie, verili vyjadreniam nových politikov, že štát je zlý vlastník a že len súkromník môže viesť bývalé štátne podniky k prosperite i nášmu spoločnému blahu!

Prvé pocity dezilúzie väčšiny z nás prišli asi rozpadom spoločného štátu koli „ekonomickej“ nutnosti, rozdávaniu štátneho majetku kamarátom nových politikov, bujnejúcej korupcii a bánd ozbrojených mafiánov, ktoré si začali vybavovať svoje účty v uliciach a baroch. V uliciach sa množili prostitútky, vyrastali bordely a my sme sa naraz museli zmieriť s faktom, že aj erotické služby sú normálnym zamestnaním a aj štetka má počas choroby nárok na péenku. V Čechách i na Slovensku začali vznikať hladové regióny, v ktorých bol zlikvidovaný priemysel, zrušené družstvá, poľnohospodárstvo, koli vysokej nezamestnanosti a dopytu po práci, tam klesli mzdy na 20 korún za hodinu, začala prekvitať závisť a zhoršili sa medziľudské vzťahy. Niekto to riešil prácou na čierno, niekto hľadal prácu v bohatších regiónoch, niekto až v zahraničí a niekto sa spoľahol na seba a začal podnikať. Všetka česť patrí tým, ktorí sa dokázali zorientovať i v tejto novej divokej dobe a čosi začali budovať! Najlepšie však z tejto doby vyšli asi cigáni, ktorí už naraz nemuseli ani pracovať, stačilo štátu natrčiť ruku a všetky nezdary pri zháňaní práce i pri integrácii do spoločnosti stačilo označiť jediným slovom – rasizmus! Reči o potrebe ďalšieho uťahovania opaskov sa počúvali stále s väčšou nechuťou a začala vyrastať nedôvera v celý demokratický systém. Triedny nepriateľ zostali obecne komunisti, ktorí prezliekli kabáty a zase zaujímali rozhodujúce miesta vo vládach oboch štátov.

Teraz už sa ťahá 22 rok od zmeny režimu. Čechy i Slovensko sú rozpredané a rozkradnuté a peniaze sú fuč. Napriek predajom majetkov obrovskej hodnoty sú oba štáty zadĺžené obrovskými čiastkami, nič sa nebuduje a k privatizácii sa pripravujú posledné zbytky štátneho majetku. Cena ľudskej práce oproti ostatným štátom EU je napriek rovnakej produktivite niekoľkonásobne podhodnotená a dôvera vo vlády oboch štátov dosiahla bod mrazu – pri posledných prieskumoch už len 15% obyvateľstva oboch štátov verí svojej vláde. Najväčším paradoxom však je to, že triednym nepriateľom naďalej zostali komunisti a „socani“, aj keď väčšinu rozhodujúcich postov štátu obsadili mladí žraloci, ktorí s komunistickým režimom ani ideológiou nemali nič spoločné. Na Slovensku je to jednoznačne opozičný socialista Fico, ktorý môže pravdepodobne aj za poslednú zmenu počasia a v Čechách väčšina ľudí s napätím sleduje, či bude rozpustená nevládna strana KSČM, či budú bratia Mašínovci uznaní za národných hrdinov…a pritom si nevšímajú, že ich minister financií so svojou suitou práve odpustil spriazneným podnikateľom miliardové dlhy za spreneverené štátne dotácie. Vlak sa rúti ďalej a nič sa nemení…

Aby som nezostal len v obecnej rovine, tak i ja mám triedneho nepriateľa – dokonca dvoch! Tým prvým sú nadnárodné korporácie, vlastniace verejnoprávne média a oblbujúce národ, financujúce predvolebné kampane a dosadzujúce do vlád štátov svojich ľudí, sprosto vydierajúce členské krajiny EU na základe vynútených dlhov a v záujme kapitálu rozpútavajúce stále nebezpečnejšie vojny v arabskom svete – ignorujúc fakt, že nám to tí muslimovia raz pekne spočítajú! Väčšina európskych štátov je v totálnom područí týchto korporácii, ktoré si z polohy veriteľa vynucujú privatizácie posledných reálnych investičných hodnôt, ešte včas pred plánovaným krachom meny. Je to v podstate starý systém žida na dedine, keď tento požičiaval na vysoký úrok s majetkovým ručením a tí čo si požičali museli doživotne splácať, alebo prišli o svoj majetok i strechu nad hlavou. Toto sa deje teraz názorne v Grécku, ktoré v záujme vrátenia dlhov a zotrvania v EU, musí pristúpiť k privatizáciám štátneho majetku. Tam dokonca hrozí aj predaj územia – ostrovov, takže sa môže v budúcnosti kľudne stať, že pôjdeme dovolenkovať na súkromný ostrov Korfu, ktorého tržby za turistický ruch už nepôjdu do štátnej pokladnice Grécka, ale na účet nejakého oligarchu. Média nás však výdatne kŕmia lacnou polievkou o vysokých sociálnych vymoženostiach Grékov, ich vysokých dôchodkoch atď. A skoro všetci tomu veria, pretože sa to písalo v novinách…

No a tým druhým triednym nepriateľom sú hlúpi ľudia, neschopní vlastného zdravého úsudku, slepo veriaci  mediálnej propagande a totálne podliehajúci umelo vytvoreným dogmám. Tí všetci sú spoluzodpovední za chod tohto vlaku, ktorý má s absolútnou istotou konečnú stanicu v pekle!