hase

Vo chvíli, keď sa určitá mocenská skupina snaží ostatné skupiny zatiahnuť do vojnového konfliktu, sú slová dôležitejšie ako zbrane – a tiež svojím spôsobom ničivejšie.

Ak sa majú  masy vydať umierať na bojisko a prelievať svoju krv za niečo, za čo by za triezveho stavu preliali tak možno pár deci alkoholu krkom, treba ich nabudiť. Nenechať ich premýšľať, ale vyvolať v nich strach a s ním spojenú nenávisť.
Strach z neznámeho vykonal v dejinách svoje. Ak sa obzrieme späť, môžeme obracať krvavé listy pogromov, ktoré páchali „slušní ľudia„. Ľudia, ktorí sa stali súčasťou hysterickej vlny, ktorá dokázala spláchnuť všetko, čo sa jej postavilo do cesty.
Po krutom vyčíňaní prišlo vystriezvenie a dostavila sa hanba. Búrka sa však už prehnala – a škody zanechala rozsiahle.
Všetci tí, ktorí vládnu slovom, by si mali uvedomiť, k akej atmosfére môžu prispieť. Vždy máme na výber. Môžeme ísť cestou dialógu, ktorá vedie k mieru a pochopeniu, alebo cestou nenávisti, ktorá však k mieru v žiadnom prípade nesmeruje.
Ak si vezmeme ako príklad ukrajinský konflikt, možno si názorne ukázať, ako mainstream pracuje s emóciami ľudí. A nejde len o mainstreamové médiá. Máme tu takzvanú inteligenciu, angažovanú umeleckú scénu, studentstvo, katolícku cirkev. Teda povedzme zložky spoločnosti, ktoré niekto môže vnímať ako autority, ktorým do istej (alebo značnej) miery podlieha.
Čo vlastne od týchto zložiek spoločnosti zaznieva?
Ako niečo daného a nespochybniteľného prijímame hypotézy, že ruská armáda bojuje s ukrajinskou, že Rusko môže za zostrelenie civilného lietadla nad Ukrajinou, že označenie kyjevskej vlády za fašistickú je len sofistikovaná ruská propaganda – a pretože ruská, tak samozrejme lživá.
Tak dlho si tieto veci opakujeme, až ich vnímame ako fakty. Keď s princípom prezumpcie neviny nepracujú médiá, politici, umelci či cirkevní predstavitelia, prečo by sme mali my?
A tak sa nepýtame, ako by skutočne vyzeral útok ruskej invazívne armády na Ukrajine, nepýtame sa, ako to že, keď na Ukrajine pomáhajú povstalcom iba dobrovoľnícke oddiely (niektoré možno s tichým súhlasom Putina), ukrajinská armáda nevíťazí. Možno nás niečo – až hriešne nemainstreamového – napadne, keď si pozrieme americký dobrodružný film Hercules.
On a jeho päť verných spoločníkov putujú po starovekom Grécku a výmenou za zlato poskytujú ochranu každému, kto si o ňu povie. Raz o ich služby požiada samotný trácky kráľ, ktorého krajinu vraj neustále ohrozujú „tyranskí bojovníci„. Hercules mu pomáha vybudovať silnú armádu – ale postupne sa zamýšľa nad tým, prečo tí, ktorých má údajne oslobodzovať, bojujú proti kráľovi? A to zúrivo. A prečo si kráľ, ktorý údajne háji záujmy ľudí, musí najímať žoldnierov, aby zvíťazil. Prestáva totiž veriť rozprávke o tom, že protivník pozná kúzla na začarovanie kráľových „spojencov“ – a že je to démon.
Dokážeme sa pýtať podobne? Nezarazí nás, prečo kyjevská armáda potrebuje posily z NATO? Nepochybujeme o jej úmysloch, keď na niektorých helmách vidíme hákové kríže? Nezapochybujeme, ak sa dozvieme, že niektorí vojaci z tejto armády dezertujú, aby sa pridali na druhú stranu? Skutočne nám nevadí, že o osude krajiny rozhoduje nevolená vláda, ktorá adoruje Banderu a potláča práve tie hodnoty, ktoré s pátosom v hlase velebíme ako tie naše, európske?
Nezamyslíme sa ani nad slovami opozičnej poslankyne Jeleny Bondarenkovej? Okrem iného odkazuje: „Neustále vyhrážanie, tichý príkaz nepúšťať opozíciu do vysielania väčšiny ukrajinských kanálov a cieľavedomá štvanica, to sú už atribúty každodenného života opozičného poslanca na Ukrajine. Všetkých, ktorí vyzývajú k mieru na Ukrajine, vláda ihneď nálepkuje ako nepriateľov národa, ako tomu bolo napríklad v Nemecku v 30. a 40. rokoch minulého storočia, alebo v čase mccarthizmu v USA. „Samozrejme je potrebné oceniť večné úsilie a tvrdú prácu v oblasti spravodlivosti: „Ruslan Olejník, ktorý pracuje ako okresný prokurátor, bol zbitý priamo na svojom pracovisku, v dôsledku čoho bolo ohrozené jeho zdravie i život. Namiesto toho, aby bol vyšetrený tento útok na prokurátora pri plnení jeho povinností, aby boli vyšetrené skutočnosi nátlaku na opozičného poslanca a jeho rodinu, vláda tohoto prokurátora prepustila. „
Možno sme programovo slepí a hluchí. Inak by sme neboli ochotní podporiť agresiu.
Mocenské „elity“ vedeli, čo robia, keď si k sebe pripútali mainstream, ktorý za nejaké tie omrvinky zo stola zaspieva presne takú pesničku, aká sa po ňom žiada. Keď k sebe privinuli študentstvo s tým, že degradovali vzdelanie, a to tak, že mu vzali obsah – schopnosť kritického myslenia. Študenti už nie sú revoltujúce zložkou spoločnosti, ale oporou a súčasťou establishmentu, ktorá urobí všetko pre to, aby sa nerevoltovalo. Nie proti nemu.
Rovnako tak umelci už nie sú žiadnymi vyvrheľmi na okraji spoločnosti, ale „váženými občanmi„, ktorých slovo je takmer slovom božím. Požehnanie potom dostanú od cirkevných predstaviteľov, ktorí získajú ocenenie za medziľudský dialóg, aby ho hneď stvrdili tvrdým útočným prejavom proti Rusku a jeho súčasným predstaviteľom. Týho podľa ich mienky rovnako nečaká nič iné ako kotly pekelné.
Zato budeme počuť, akí čestní a demokratickí sú rôzni oligarchovia a akí demokratickí sú tí, ktorí sú podozriví z rozsiahlej korupcie. Tymošenková a Chodorkovskij – to majú byť vzory, ku ktorým máme vzhliadať a za ktoré máme ísť bojovať do „roztrhania tela“ ako za cisára Franza Jozefa.
Nemožno sa čudovať, že v takejto atmosfére prepadajú niektorí ľudia pocitu, že všetci, ktorí si dovolia kritizovať Kyjevskú vládu a Európsku úniu za podporu tejto vláde, sú „fašisti“, „Putinova piata kolóna“ a „zradcovia“.
Nie sú absolútne prístupní akýmkoľvek vecným argumentom. Nerozlišujú medzi fašistami priamo vo vláde (kyjevskej) a medzi fašistami na ulici, ktorí však v poslaneckých laviciach nesedia (V Rusku tiež existujú fašistické kruhy, ktoré môžu posilovať – ale nevládnu. Podobné kruhy nájdeme v mnohých európskych krajinách, napriek tomu tieto krajiny neopečiatkujeme ako fašistické) .
Je trochu hlúpe a tragické, keď sa na pražskom námestí vznáša v nadživotnej veľkosti karikatúra Putina ako Hitlera – a tlieska sa niekomu, kto sa otvorene hlási k Banderovmu odkazu.
Ľudia, ktorí vystupujú proti snahám onálepkovat Rusko (bez dôkazov) ako vojnového zločinca a podnecovania k jeho napadnutiu, sú označení ako fašisti. Nikoho totiž nezaujímajú ich argumenty. Ich varovanie pred hrozbou ďalšej svetovej vojny, tentoraz jadrovej…, umlká v strachu z Ruska. Tento strach by sa dal pretaviť do nasledujúcich riadkov: „Slovensko a potom Česko bude koridorom, ktorým prejde horda zfanatizovaných ruských fašistov do Európy, pretože tam majú ruskí ultrapravicoví šialenci, čo si chcú podmaniť celý svet najviac prívržencov – a môžu sa na nich spoľahnúť . Lenže ostatné štáty Európy to tak nenechajú a tak na území „Československa“ bude bojisko tej eventuálnej vojny a naše územie bude úplne zničené, všetci skapeme. „
S niečím podobným sa diskutovať nedá – lebo nie je možné debatovať s iracionálmi. Diskutovať možno o faktoch. O tom, ako prebieha vyšetrovanie zostreleného lietadla, čo z tohto vyšetrovania pre nás doteraz vyplýva a aké otázky sú stále nezodpovedané. Diskutovať môžeme o tom, ako by vyzerala ruská invázia na Ukrajinu a ako by vyzeralo, keby Rusko chcelo napadnúť ďalšie štáty.
Pokiaľ si však vopred vytvoríme tabu a „pravdy, ktoré sa nespochybňujú„, ak sa uzavrieme do sveta nálepiek a virtuálnej reality, ktorá so skutočnosťou nemá takmer nič spoločné, máme najlepšie predpoklady nastúpiť do prvej línie a padnúť. Padnúť bez toho, aby sme pochopili, za čo sme padli a v koho záujme náš pád prebehol. Došlo by nám totiž, kto v žiadnom prípade to „svedomie národa“ nepredstavoval.