hase

Fungujem tu na blogoch i debatách už dosť dlho. V politických témach tu na seba často narážajú dva protichodné názory na tému, ako by naša spoločnosť mala fungovať, do akej miery by sa o občana mal starať štát – aké istoty by mal svojim občanom dať, aký by náš štát mal byť silný a čo všetko by mal zastrešovať, či sa v našej zemi nezneužívajú sociálne dávky, či je vysoká nezamestnanosť chybou systému, alebo lenivosťou nezamestnaných, ktorí len čakajú a sami sa nesnažia svoj život ukočírovať…

Vacšina diskutujúcich zastáva názor, že pokial štát nemože zaistiť pre všetkých svojich občanov prácu, tak by sa mal o nezamestnaných postarať – dať im reálne životné minimum, z ktorého a dá vyžiť, postarať sa, aby mal každý strechu nad hlavou, zaistit zdravotnú starostlivosť pre všetkých, umožniť študovať i deťom z chodobných rodín…, skrátka zaistiť pe všetkých občanov rovnaké práva a istoty modernej demokratickej spoločnosti.

Menšia časť diskutujúcich a blogerov naopak zastáva názor, že štát by mal zastrešovať iba základné funkcie – že by sa každý mal o seba postarať sám, nenatŕčať ruky a sám a snažiť svoj život zlepšiť, vzdelávať sa – zvyšovať svoju kvalifikáciu, aby sa mohol uplatniť na trhu práce…, že jednoducho každý občan má svoj život vo vlastných rukách a podľa toho by sa mal i starať o to, či bude večerať, či si bude mocť dovoliť ísť do nemocnice, či bude mať kde bývať a či može svojim deťom zaistit vzdelanie… Tvrdo odmietajú aké koľvek formy kolektivizmu, deľby práce a v individualizme vidia cestu vpred.

To sú všetko pekné názory ale neriešia základný problém dnešného sveta – totiž, že v kapitalizme, ktorého princípom je „najvačší zisk/najmenšie náklady“ a vo svete nadvýroby, proste práca pre všetkých ľudí nieje! S týmto problémom sa potýka celý kapitalistický svet, sú tu milióny nezamestnaných (napr. v Španielsku 5 miliónov) a to číslo sa vďaka ekonomickej kríze, vedeckotechnickému rozvoju – automatizácii i nadvýrobe, neustále zvyšuje. Žiadna perspektíva zmeny k lepšiemu sa nečrtá, štáty majú stae menej prostriedkov, aby uživili hladné krky svojich nezamestnaných občanov a sú koli dlhom nútené uškrcovať sociálne výdaje – proti čomu sa občania samozrejme bránia demonštráciami.

Mám zhodou okolností zopár priatelov z južnej Ameriky a často sa rozprávame o tom, ako to tam funguje – Kolumbia, Mexiko, Peru, Brazília… V tých štátoch je starosť štátu o občana skutočne minimálna, minimálne alebo žiadne sociálne dávky, zdravotná starostlivosť len pre toho, kto si ju platí, možnosť štúdia deťom z chudobných rodín vylúčená…! Každý sa o seba musí postarať sám a nikoho nezaujíma, či bude mať čo jesť a či jeho deti zomrú na zápal plúc, pretože sa im nedostalo ošetrenia. Práca pre všetkých rovnako ako u nás neexistuje a tak sa každý stará ako vie.

Práve včera som sa bavil s jedným mexičanom, ktorý sa vrátil z dovolenky vo svojom meste Mexiko city. Na letisku si požičal auto a prvé čo ho po ceste k svojim rodičom zaujalo, bolo neuveritelné množstvo policajtov na každom rohu. Bolo teplo, tak mal počas jazdy stiahnuté okno – už na tretej svetelnej križovatke čelil útoku, keď mu niekto cez to otvorené okno strčil pod krk ruku z nožom a žiadal od neho peniaze. Našťastie si to všimli policajti a útočníka bleskovo spacifikovali. Hovoril, že po desiatej večer sa nedá vyjsť na ulicu a keď chcel večer ponavštevovať známych, tak sa musel pohybovať jedine taxíkom s ozbrojeným šoférom – bolo nemysliteľné vyjsť z jednej reštaurácie a ísť peši do druhej, aj keď bola vzdialená iba 100 metrov – zásadne taxiík! Bohatšie štvrte mesta sú obkolesené vyskokými múrmi a vjazdy strážia ozbrojenci so samopalmi v nepriestrelných vestách. Perifériu mesta tvoria obrovské sídliská chatrčí z bedničiek, igelitu a lepenky, kde vládne totálna anarchia – žije tam milióny ľudí, krorí štát vobec nezaujímajú – musia sa uživiť tak ako vedia – trebárs postávať s nožom na križovatke…

Rovnaké zážitky a postrehy som sa dozvedel od svojich kamarátov z miest Bogotá, Sao Paulo, Lima, Rio de Janeiro, Quito…Ale mám i kubánskeho kamaráta a ten mi povedal, že može chodiť po svojom Santiago de Cuba trebárs celú noc sám a nikto mu neskriví vlas na hlave!

Milí zástancovia pravice, individualizmu a minimálneho štátu! Uvedomujete si vobec, že tento scenár može vďaka vám čoskoro nastať i na našom malebnom Slovensku? Že pokial bude sloboda obohacovania sa na úkor občanov neobmadzená, tak sa skutočne bude musieť každý postarať aby prežil – a pokial pre neho neho nebude legálna cesta tak zvolí tú nelegálnu – lebo chce jednoducho prežiť???! Že trh práce v kapitalizme proste prácu pre všetkých nemá – aj keby boli všetci inžinieri? Čo vám bráni priznať, že jediná cesta k tomu, aby sme vytvorili bezpečnú a ĽUDSKÚ spoločnosť, je spravodlivejšie prerozdelenie zisku, ktoré umožní deľbu práce?… Som veľmi zvedavý na vaše názory!